Igor Rumanský, Svetlá Igora Rumanského
Vo Vydavateľstve Matice slovenskej v Martine vyšli koncom apríla dve publikácie o Igorovi Rumanskom, akademickom maliarovi (10. 3. 1946 Demänová – 10. 8. 2006 Bratislava. Pripravila ich literárna historička PaedDr. Slavomíra Očenášová-Štrbová, PhD.
Prvou z nich je obrazová monografia Igor Rumanský, akademický maliar. Zahŕňa viac ako dve stovky umelcových diel v grafickej úprave Igora Štrbíka. Do knihy vstupujú svojimi odbornými príspevkami prof. Dušan Kállay o grafike, prof. Ján Berger o maľbe, Antónia Paulinyová o známkovej tvorbe, Barbora Matáková o ilustračnej tvorbe a kresbe, RNDr. Ivan Panenka o ex librisovej tvorbe, prof. Juraj Meliš o pedagogickom pôsobení. Autorkou záverečnej štúdie Duchovné a hodnotové v tvorbe Igora Rumanského je Slavomíra Očenášová-Štrbová.
Druhou publikáciou, zavŕšením šesťročných vyznaní a rozhovorov sú Svetlá Igora Rumanského, už i na dotyk prítulná knižka rozhovorov autorky s Majstrom Rumanským a spomienok ľudí, ktorých si Igor Rumanský ešte za svojho života sám pozval do knihy. Jeho učiteľov, spolužiakov, priateľov a študentov, ktorých vnímal ako výnimočných. Je doplnená niekoľkými grafikami z jeho diela a básňami, venovanými Igorovi Rumanskému.
Výnimočnosťou tohto edičného počinu Vydavateľstva Matice slovenskej je prvých sto výtlačkov, ktoré sú obohatené o DVD s filmom o Igorovi Rumanskom Dobro ako princíp svetla a pravdy (Slavomíra Očenášová-Štrbová – Fedor Bartko), o originálnu signovanú rytinu diela I. Rumanského Krst (R. Cigánik) a záložku Homage Igor Rumanský (I. Duda).
Zo záložky obrazovej monografie Igor Rumanský vyberáme: Liptovská kolíska, ktorú Stvoriteľ prihotovil pre mnohých znamenitých (nielen) výtvarných umelcov, privinula aj Igora Rumanského v spoločenstve jednoduchých vzácnych rodičov. Vďačný za ňu, po celý život akoby splácal tento dar osobitým a jedinečným, jemu vlastným spôsobom.
Zobrazoval krajinu s krásou človeka. Človeka objavujúceho, človeka vášnivo hľadajúceho lásku, túžiaceho po dobre, ochraňujúceho pred nástrahami, napĺňajúceho svoje bytie pravdou. Človeka pokorného a odovzdaného, i pokoreného.
Pretavoval obraz človeka bolesti. Nie bolestínsky a žalostivo, ale precítene, stotožniac sa s jeho údelom. Nepodliehal módnosti. Litografia, drevorez, drevoryt, či linorez a linoryt, najlepšie vyhovovali jeho výtvarným predstavám. Jeho ilustrácie – vznášajúce sa na obláčiku ľahkosti, vzdušnosti, poetickosti – súzvučia s textom, aby zároveň vypovedali o hĺbke prakoreňov vekmi overenej pravdy. Autor, naplnený až po okraj krehkosťou, zobrazoval to, čo ho obklopovalo. Tlmočil pocit, poryv, rytmus básne, to, čoho sa nedá dotknúť, čo sa nedá vypovedať.
Výtvarne tak zhmotňoval až nadreálny obsah. Vtláčal dušu aj neživým veciam sveta, preto pod jeho rukami ožívalo všetko, čo malo pre neho hodnotu a význam. Doloval z najhlbšieho vnútra srdca, aby obrázkami radosti i bolesti upozornil druhých na cit, ktorý v človeku prebýva. Jeho tvorba je výpoveďou o najzákladnejších otázkach ľudského bytia i Bytia, je rovnako čestná, ako bol umelec vo svojom živote. Igor Rumanský – výnimočný slovenský grafik a ilustrátor ako vysokoškolský pedagóg smeroval poznanie svojich študentov k tomu, ako korektne a zmysluplne možno žiť život a uplatňovať pritom humanizujúce posolstvo.
Z knihy Svetlá Igora Rumanského vyberáme kapitolu O sebe: Musím napísať čosi o sebe. Sám so sebou si neviem poradiť. Píšem svojim priateľom. O sebe chcem písať. V tom zmysle, že chcem dať najavo svoj postoj k životu, ktorý žiť inak neviem a ani nechcem. Niečo vo mne mi neustále hovorí, že inak by som sa spreneveril sám sebe. O mňa mi ide hádam najmenej. Musím sa vždy so sebou s niekým deliť. Musím to robiť, lebo by mi puklo srdce z toho všetkého, čo okolo seba vidím, vnímam, hlavne s čím nesúhlasím.
Nechcem a neviem žiť podľa nijakého vzoru. Sú ľudia, ktorých obdivujem, nalievajú mi chuť do života a do mojej samoty. Ale to je len ladenie akéhosi nástroja, ktorý potom vydá čistý zvuk. Napĺňa ma to pocitmi (napríklad poézia Milana Rúfusa) a potom ešte znásobenou samotou. Všetko chápem, súhlasím, viem, viem, je to pravda. Kdesi vo vnútri, tam, kde sa nedá vidieť, len tušiť, zbožne veriť svojmu svedomiu a potom tá trýznivá chuť a nutnosť, smrteľná nutnosť podeliť sa s tým s niekým.
Najmä mi chýba v týchto stavoch najbližšia osoba. Vždy som chcel žiť celou svojou bytosťou oddane a vrúcne takej osobe. A vždy sa to končí tragicky, nezhodou, neporozumením, podozrievaním a ja neviem, neviem, kde robím chybu. Skúsenosť mi zatiaľ hovorí, že plytká lož a povrchný lesk lichôtok víťazí nad všetkým. Začínam byť zúfalý. Nechcem sa stať vo svojej samote odľudom. Nechcem sa s ňou zmieriť. A priateľov, tých pár, s tým otravovať nechcem. Väčšine ľudí ide problémový človek na nervy a postupne sa od neho odkláňajú.
Na vzťahu dvoch najbližších partnerov, t. j. muža a ženy, si najviac vážim a kladiem na prvé miesto vernosť. Vernosť úzko súvisí so svedomím. Svedomie je chrám, do ktorého sa treba chodiť zhovárať s Najvyšším, s Bohom. Potom vzniká zárodok toho, čo sa dá závidieť. Láska, nesmrteľná hodnota, tvorba, myšlienky, sebavedomie i hrdosť nad tým, že existuje sila žiť tak, ako nikto iný. Toto jediné je fakt, o ktorom uvážlivý človek môže bez pochýb povedať, že sa dá závidieť. A treba si to chrániť ako oko v hlave a ako vzácnu krehkú nádobu. Pretože ak sa tá rozbije, nedá sa nikdy dať do pôvodného stavu.
Chýba mi láska. Túžba po žene, ktorá mi verí, oddane verí, a aj ja jej to túžim dať ešte viac najavo. Ak mám ďalej žiť, budem to hľadať, hľadať neustále až do konca svojho života. Možnosť rozprávať sa o všetkom, až do krvi úprimne celkom sa odhaliť a to isté čakám s dôverou, ktorú nikdy nesklamem. Veď umenie je to isté. V zhmotnenej forme je len prejavom života. Takému umeniu ľudia vždy budú rozumieť. To som už pochopil.
Dielo majstra Rumanského je iné, jedinečné, ponúkajúce to, čo je očiam neviditeľné, čo rozhýbe vnímavú dušu a citlivé srdce. Toho sa celý život pridŕžal a to sa mu vskutku podarilo.
Nemôžeme síce nasledovať jeho dielo, ale vždy máme možnosť pokračovať v jeho ľudskom a človečenskom odkaze.