Jozef Lenhart
pri svojom stretnutí s deťmi v bojnickej knižnici na tri hodiny zastavil čas. Tento zvláštny úkaz spôsobil svojím veľmi zaujímavým rozprávaním.
A keďže v Bojniciach je viac známy jeho otec – majster ľudovej umeleckej výroby, mal čo doháňať.
Dozvedeli sme sa, že v našom meste žil do devätnástich rokov. Už takmer štyridsať rokov býva v Bratislave. No vďaka spomienkam a častým návštevám rodičov i vzťahom k regiónu svojho detstva Bojničanom zostal.
Z pôvodného povolania historika umenia pozvoľna prešiel k tvorcovi umenia. Vytvoril dramatické diela rôznych žánrov od monodrámy až k muzikálu. Z jeho tvorby je dospelým určená monodráma Spolok klobúkových dám, ktorá bola aj televízne spracovaná, rozhlasová hra Mačací zámok, trnavské divadlo predstavilo jeho Amoriádu alebo Slovenský dekameron. Novší je scenár filmu Zlatý chlieb, ktorý vznikol na motívy rozprávky Pavla Dobšinského a divadelná hra Frau Mozart, ktorú uviedlo Mestské divadlo Žilina.
Láska k histórií a predmetom v nej zrodených ho priviedla k postu generálneho riaditeľa sekcie kultúrneho dedičstva na ministerstve kultúry, v súčasnosti pracuje v ÚĽUVE .
Mnohé z jeho diel boli ocenené na festivaloch pôvodnej slovenskej dramatickej tvorby v Piešťanoch , no i medzinárodne. Najviac si vraj cení nie uznania festivalov, o výsledku ktorých rozhoduje porota - jednotlivci, ale záujem poslucháčov.
Detskú dušu obohatil o Rybenku, povesť O Prešporskom Rolandovi, Smrť slávikov, Posledný kvet, Perpetua či Dom pre holuba. Majú však čo povedať aj dospelým poslucháčom.
Osobná interpretácia Jozefa Lenharta bola skutočným zážitkom nielen pre deti, ale v podvečerných hodinách aj pre dospelých. Vďaka jeho rozprávačskému talentu, zákodovanému v génoch a ďalej rozvíjanému, láske a obdivu k minulosti a predmetom v nej zrodených, spomienkam na Bojnice jeho detstva a mládenectva si aj tí mladší priblížili atmosféru vtedajších Bojníc. S obdivom rozprával o pánovi záhradníkovi Šimkovi, ktorého výsledky práce v zámockom parku obdivoval. Často ako prvý pozorovateľ, keďže ráno kráčal z domu bývalého kočiša grófa Pálfiho pri zoologickej záhrade zámockým parkom. Jeho hrabličkami vyčesané štrkové chodníčky nazval notovými osnovami pre vrabce. Denne nimi kráčal so sestrou do školy. Tá bola vtedy na námestí v budove bývalého pivovaru. V našej knižnici bola vtedy zborovňa. Odtiaľ sa chodilo s veľkým zvoncom oznamovať prestávky. Nezabudol na pani učiteľku Kataínu Pračkovú aj jej pochvalu za vydarenú slohovú prácu. Vtedy ešte netušil, že bude niekedy literárne tvoriť.
Je rád, že tradícia, ktorú započal pán zahradník Šimko s manželkou na sviatok Božieho tela – kvetinové koberce, stale pretrváva. Je to vlastne slovenská aj svetová jedinečnosť, ktorú predstihlo vari len Švédsko. Škoda, že už sa nekoná po celom námestí v takej paráde.
Neprezradíme viac z otázok detí, snáď si jeho návštevu budeme môcť zopakovať. Kto by chcel bližšie spoznať niektoré z jeho hier, môže si ich v priestoroch knižnice vypočuť.
V roku 2012 bol opäť hosťom v knižnici,odvtedy sa jeho tvorba rozrástla. Najnovšie o povesti z oblasti horného Ponitira. Vo zvukovom archíve je autorom prerozprávaná povesť o bojnickom richtárovi.