Mária Streicherová
S Bojnicami ju spája jej život od narodenia. Od roku 1956 do roku 1987 boli jej bydliskom. Väčšina Bojničanov ju spozná pod priezviskom z mladosti, Špeťková. Ľudia, bližší i vzdialenejší, prostredie, bližšie i vzdialenejšie, škôlka, neskôr základná deväťročná škola, knižnica, kino, zámok, zoologická, kúpele, kúpalisko..., ale aj okolité kopanice, Údoly, roličky na Podskalnom či na Ploštinách, Vendelínko, Bohátka..., prechádzky pod lipkami, posedenia na terase v kúpeľoch, návštevy u príbuzných, zbieranie konvaliniek či fialiek, ... To je mozaika zážitkov, obrazov, pocitov, ktoré v nej zostanú navždy. Od roku 1987 žije v Pezinku. Pracovala v sfére kultúry, reklamy a public realtions. V súčasnosti poskytuje služby v oblasti osobnostných analýz. Popri svojej tvorivej práci v zamestnaní sa v minulosti venovala aj vlastnej výtvarnej tvorbe. Ďaľšou jej záľubou je fotografovanie. Má tri deti. Striedavo žije v Pezinku a v Šútovciach. Sama hovorí:
„Básničky... som začala písať veľmi dávno. Niekedy okolo roku 1971. Nikdy som však svoje básne nepublikovala. Na svetlo Božie som ich vytiahla až v roku 2009, keď som začala písať intenzívnejšie. Moje súčasné básne, naoko iba popisné a jednoduché, načierajú hlboko do ľudského prežívania vo všetkých jeho rovinách. Verš a rým tieto dúšky čerstvej rodiacej sa básne iba zabalia a dajú im rytmus. Občas na jeden nádych "zaspievanej..." básničky. Svet mojich básní vznikol spontánnym odrazom môjho žitia, bytia a prežívania. Všetkého, čím žijem tu a teraz, alebo čím som žila, pokiaľ mi moja pamäť siaha. Inšpiračnými zdrojmi mojich básní boli a sú každodenné situácie, zážitky, komunikácia s ľuďmi i komunikácia vo mne, dojmy z obrazov, z piesní, z prírody, z bežných predmetov okolo nás. Vďaka mojej priateľke Gabike Divékyovej dostali moje básne aj kategóriu. Nazvala ich Situačno akčná poézia Márie Streicherovej. Mne sa tento jej názov páči, pretože stručne vyjadruje základný princíp mojej básnickej tvorby."
Spomienky na Bojnice
Údoly, Kopanice, Bohátka,…Tadiaľto chodievala
moja pramatka.
A aj my,
s tatíkom a s mamičkou,
oháňajúc sa
lieskovou paličkou
cifrovanou
pradedovým nožíkom.
Ako panský hájnik
tu sedával
pod kríkom
a hájil
grófske majetky.
Kde sú tie deje,
zápletky,
čo rozprávala
stará mama
driapajúc perie
ženám naokolo…
Ani som nedýchala
keď perie
šteklilo mi nos…
Bol to čas pokory,
žitia bez ponôs.
Spomienky na zbieranie konvaliniek
V Bojnickom hájina samom kraji
zimou prikrytá
spinká
konvalinka