Dino

Krásne meno, čo? A to patrí môjmu najvernejšiemu priateľovi. Keď sa objavil v našej domácnosti, bolože to radosti! Prvá som ho mala v náručí, pritúlila som tú malú bielu guľku k sebe a cítila som, ako sa chveje, ako mu srdiečko veľmi bije. Asi sa bál, ale zbytočne, lebo ja som na túto chvíľu dlho čakala. On to nevedel, ale ja áno, že ho držia starostlivé ruky, ktoré ho pohladia a nakŕmia.
Prvú noc sme obaja zle spali. Hoci ho čakala vystlatá debnička, ale tá mu veru nenahradila mamičku. Ja by som si ho bola chcela pritúliť v posteli k sebe, lenže nenašla som porozumenie mojich rodičov. A tak Dino kňučal v predsieni a ja som sa potila pod perinou v posteli. Noc trvala dlho a bieleho dňa sme sa dočkali nevyspatí, ale šťastní, že sme mohli byť opäť spolu.
Rýchlo si zvykol na našu domácnosť a čo bolo najdôležitejšie, že pred všetkými dával prednosť mne. Sestre sa to nepozdávalo, ale Dino si už vybral. Viem, že najväčšiu radosť z prázdnin majú žiaci, ale u nás doma i môj Dino. To sú krásne dni, plné zážitkov, nezbedností, ale aj strachu. Pamätáš Dino, na košík s prádlom? Podarilo sa ti ho parádne poznačiť.