Jakubovo šťastie
V jednej krajine pomaly na samom konci sveta žili chudobní manželia. Žili si v pokoji a šťastí, ale bez detí. Žena sa preto stále trápila. Muž ju utešoval, že raz ich šťastie určite navštívi aj v takej podobe. Netrvalo dlho a stalo sa tak. Narodilo sa im utešené chlapčiatko, ktorému dali meno Jakub. Čas plynul a z Jakuba vyrástol švárny mládenec. Trápilo ho, že rodičia sú stále chudobní a už im ani zdravie neslúži. Preto sa rozhodol, že pôjde do sveta na skusy a rodičom nejako pomôže. Mama mu hovorí : ,, Synček, nikam nechoď, veď dáko bolo a Boh dá dáko bude." Ale Jakub na to : " Mamo, keď budem doma, nikdy nám nebude lepšie a možno aj dáku nevestu privediem." Tak sa teda vybral do sveta. Blúdil horami, dolami až sa dostal do zakliateho lesa, v ktorom žil krutý čarodejník. Ten väznil vo svojom hrade peknú princeznú ktorá sa volala Liana. Jakub si od únavy ľahol pod strom a tuho zaspal. Začal sa mu snívať zvláštny sen. V ňom ho stále volal milý dievčenský hlas : "Jakub čakám ťa !" Jasne videl cestu ktorou má ísť. Ráno, keď sa zobudil, veru neveril vlastným očiam. Pred ním stál vysoko na kopci hrad obrastený bodliakmi a tŕňmi. Chcel sa rýchlo dostať hore, ale ako bodliaky a tŕne sekal, tak rástli znova. V tom začul hlas, ktorý mu hovorí : " Jakub, pofŕkaj ich vodou, ktorú si si nabral zo studničky." Tak aj učinil. Z bodliakov a tŕňov bola razom pekná záhradka plná záhonov ruží. Z nevľúdnej krajiny okolo bolo mesto. Jakub nechápal, ako sa to stalo. Tá voda bola zázračná a mala tú moc zničiť všetko čo čarodejník spôsobil. Z hradu bol zrazu čarovný zámok, kde vládol kráľ, Lianin otec. Ten od radosti sľúbil záchrancovi svoju dcéru Lianu. Liana sa mu hneď hodila okolo krku a boli obaja šťastní. Keď sa Jakub vrátil domov na parádnom koči s bohatou nevestou, rodičom vyhŕkli slzy šťastia. Mama Jakuba a Lianu vystískala od radosti. No a otec, ten neveril, že ich konečne navštívilo ozajstné šťastie.