Ohňostroj pre deduška
Príbeh vnuka Andreja, ktorý spolu s kamarátom Rudom Brdom chystajú dar pre deduška k päťdesiatinám: neobyčajný dar! Je s tým spojených kopa milých i nemilých zážitkov, protivenstiev zo strany žalobaby a klamárky Mirabely, ba i dobrodružstva a tajomnosti. Tak to už v živote chodí. Hlavná vec, že darčeky napokon boli, a naozaj neobyčajné. Ukážka s. 88-89: Kapitola devätnásta, preposledná, v ktorej sú už posledné prekvapenia Pod košatú višňu, ktorá bola vždy na začiatku leta plná tmavolesklých višničiek, pritiahli chlapci stôl z práčovne. Ozdobili ho semokráskami, farebnými papierikmi zo starého šarkanieho chvosta a pekne, ako na jarmoku, naň vyložili dary. Poobede sem prišiel deduško, stará mama, otec i mamička. Keď sa blížili, chlapci stáli v pozore pred stolíkom. Na hlavách mali papierové čapice. Rudo Brdo a Onko držali šable a Andrej hasičskú trúbku, požičanú z povaly Brdovcov. Len čo zbadal deduška, zatrúbil: - HO-RÍ- chŕŕ, škŕŕ, HÓ-RÍ- chŕch! Potom sa sklonil a odstúpil. Za ním stál stolík s celou nádherou. Bolo tam darov a darov, no najkrajšie boli tieto: Dar číslo 1: obraz. Andrej naň červenou a žltou farbičkou namaľoval zvláštne zviera, čosi ako žirafu, čosi ako teľa. Pôvodne to mala byť mačka, ale krk jej vyšiel pridlhý a driek pritlstý. I tak to bolo pekné, najmä nápis! Deduško si obraz dlho prezeral a napokon si ho vložil do OBČIANSKEHO PREUKAZU a a nosil ho vždy pri sebe. Bolo to najvyššie vyznamenanie pre maliara i pre červeno-žlté zviera. Dar číslo 2: porcelánová slečna bez hlavy. Dar číslo 3: modré skielko. Dar číslo 4: ozajstný budík. Sošku si dáš na stôl,- vysvetľoval Andrej. – Cez sklo sa môžeš dívať a ten budík – chcel si predsa niečo pre technika! Ide? – priložil si ho deduško k uchu. Nejde. Ale môžeš si ho rozobrať. Starká sa zachichotala. – Chichichi, to je dar! Budík, čo nejde! - Nejde,- bránil sa Andrej,- ale cengá! Vymyslite - napíšte - nakreslite, milé deti, aké ďalšie darčeky asi dostal na narodeniny Andrejov dedko.