Sprcha
Po namáhavom dni plnom stresu príde blahodarná sprcha. Keď vkročím do kúpeľne, pustím si horúcu sprchu, vypnem si vlasy, samozrejme, vyzlečiem sa. Skočím pod horúci prúd vody, zatiahnem záves. Asi o desať minút ocino netrpezlivo búcha na dvere a oznamuje mi, aby som konečne zastavila tú vodu. Samozrejme, že ju zastavím. Len preto, aby bol spokojný. Musím sa poponáhľať, lebo by mi bolo zima. „Už len ten šampón .“Joj, ten je studený !“Namydlenie trvá jeden a pol minúty. Ďalších 15 minút sa vyhrievam a užívam si tie bezstarostné chvíle. Občas rozmýšľam nad hlúposťami a čudujem sa, že prešlo dvadsať minút. A ocino opäť klope. Zastavím vodu, odostriem záves a celá kúpeľňa sa naplní hmlou. Nežné kvapky vody pohladia zrkadlo a nájdu si svoje miesto aj na podlahe. Odchádzam do izby, uvarím si čaj, zapnem televízor alebo čítam knihu. Odchod zo sprchy je pre mňa vždy ťažký, lebo pod tou vodou sa cítim, ako by som bola na celom svete sama. Ďakujem ocinovi, že mi klope na dvere, lebo by sme mali obrovské nedoplatky za vodu. Aj tak ich máme. Ale ja si nemôžem pomôcť. Pod tou sprchou je mi najlepšie.