Anton Marec
Anton Marec sa narodil sa 11. augusta 1953 v Chlmci pri Žiline. Po maturite na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Žiline pracoval dve sezóny ako horský nosič na Zbojníckej chate vo Vysokých Tatrách. Roku 1976 ukončil štúdium angličtiny a slovenčiny na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici, ale podľa jeho slov učiť nikdy ani nezačal. Netúžil po učení.
Ako žiak nemal veľmi rád literatúru, mýlil si či, je autor Hamlet alebo Shakespeare. Zmena nastala na strednej škole. Poviedky píše jedným ťahom, keď je celá napísaná, potom neškrtá, ale prepisuje. Zvažuje každé slovko. Často je výsledná poviedka celkom iná ako začiatočná.
Predovšetkým má rád Tatry. Celé, so všetkými miestami - Zbojnícku chatu, Pod Soliskom, najradšej v zime. Preto sa vrátil do hôr. Tu prešiel viacerými zamestnaniami: profesionálny člen horskej služby, chatár na Chate pod Rysmi, na Brnčalovej chate pri Zelenom plese i na chate pod Soliskom, šéfredaktor Tatranského dvojtýždenníka, od roku 1993 lyžiarsky inštruktor a horský sprievodca a teraz už majiteľ lyžiarského strediska na Podbánskom, ktoré spolu s manželkou vybudoval.
Anton Marec píše predovšetkým kratšie útvary poviedky a novely, prevažne z vysokohorského prostredia. Sú o ľuďoch, ktorí žijú v lone prírody, sú s ňou úzko spätí a bránia sa konzumnej spoločnosti. Prostredníctvom príbehov z hôr hľadá a overuje základné hodoty ľudského života. Píše literatúru pre dospelých, no i pre deti a mládež. Aj v nich prevláda znalosť prostredia Vysokých Tatier. Okrem prózy sa venuje aj písaniu rozhlasových hier. O Vysokých Tatrách je aj jeho faktografická kniha o niektorých osobnostiach Tatier - Tatranské siluety.
Človek robí veľkú chybu, ak za hlavné kritérium seba samého príjme pohľad iných. Veď ako môžu tí zodpovedne posúdiť, či nás konkrétny čin ochudobnil alebo obohatil. Skutočným meradlom činov i slobody človeka nie sú hodnotiace slová iných, ale jeho vnútorný rozmer, pre ktorý bádatelia duše našli dosť nepresné pomenovanie svedomie.
"Tam, kde sa stretnú človek a hora, môže dôjsť k veľkým veciam," napísal svojho času William Blake. "Zdá sa, že jeho slová by mohli byť mottom k celému Marecovmu literárnemu snaženiu. Nemôžem síce s čistým svedomím napísať, že Anton Marec napísal veľké knihy, no zdá sa, že k veľkej veci predsa len došlo: jeho "stretnutie človeka s horou" zrodilo spisovateľa. Spisovateľa, ktorý má v slovenskej literatúre osobité, povedzme vysokohorské miesto..."