Anton Rákay
Anton Rákay študoval na gymnáziu v Malackách a na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Po štúdiách pôsobil v liečebnom ústave v Kvetnici, Vojenskom ústave pre pľúcne choroby v Matliaroch, ako primár oddelenia pre chirurgickú liečbu vo Vojenskom ústave pre pľúcne choroby v Novej Polianke a v Štátnych kúpeľoch Nový Smokovec. Dôchodkový vek trávi v Štôle.Napísal vyše päťdesiat vedeckých odborných prác zo svojej lekárskej profesie. Umeleckej tvorbe sa začal venovať na sklonku profesionálnej kariéry. Lekárske povolanie a presila prežitého mu celkom zákonite určili aj tému jeho literárnych diel. Knižne debutoval románom Tabu (1991). Ide o príbeh onkologicky postihnutého pacienta a jeho ošetrujúceho lekára, ktorý pacienta otvorene informuje o závažnosti jeho diagnózy.Vo svojich dielach sa zaoberá otázkami lekárskej etiky či svedomím, etikou lekárskeho súkromia, háklivého problému prezentácie skutočného stavu pacienta chorého na rakovinu, odtabuizovanie problému eutanázie, rakoviny ako dôsledku prebujnenej industrializácie životného prostredia.
Spisovateľ dokonale pozná prostredie, veď celý život prežil v nemocniciach, pri lôžku trpiacich a umierajúcich. Utrpenie a smrť pozná zo všetkých strán. A dáva otázky, ktoré si často dávame aj my: Kedy sa človek stáva človeku človekom a kedy ním prestáva byť...
Knižné vydania:
pre deti: Rozprávky z Javorovej doliny(1998), Rozprávky tatranské (2003)
pre dospelých: Tabu (1991), Koniec sezóny v raji (1994), Dvojitá stredová čiara (1994), Zatmenie hviezd (1994), Tiché biele steny (1995), Podaj ruku smrti (1997), Pandoka (2000), A žiť budeš ďalej ( 2000), Ženská záležitosť (2001), Polčas rozpadu (2002), Zákon prežitia (2003), Hriech (2005).
Každý človek by mal aspoň raz za život zomrieť, potom by poznal skutočnú cenu každého dňa, v ktorom ešte uvidí vychádzať slnko a pochopil by hodnotu samého seba, aj toho druhého.
MUDr. Anton Rákay na stretnutí v knižnici Bojnice o sebe okrem iného prezradil:
• Je šťastný človek, pretože sa mu splnil sen byť lekárom, ktorým chcel byť už od svojich piatich rokov.
• Pôvodne chcel byť pôrodníkom, čo pokladal za najkrajšie, ale voľné miesto mu ponúkli tak nanajvýš v Tatrách, v ústave na liečbu tuberkulózy. Ako lyžiar a horolezec miesto prijal (veď ku hviezdam vedú cesty aj strminou). Tri dni po jeho nastúpení mu umrela prvá pacientka 23-ročná Magduška, ktorá bola od neho o dva roky mladšia. Okúsil prvé stretnutie s rodičmi, s najčastejšou otázkou príbuzných: "Urobili ste všetko, aby nezomrela?"
• Uvedomil si, že iba röntgenom pacientov nikdy nevylieči. Minimálne rovnako dôležitá je aj psychika pacienta, ich vzájomná dôvera.
• V r. 1965 mu zomrel posledný pacient na tuberkulózu a odvtedy sa borí s rakovinou pľúc.
• Aby pomohol aj samotným pacientom, píše okrem vedeckých prác aj beletriu, väčšinou z lekárskeho prostredia. Vo všetkých
svojich románoch zvolil hlavnú tému, nad ktorou je čitateľ nútený sa zamyslieť.
• Aby unikol z takého neveselého života chorôb, utrpenia a smrti, najčastejšie navštevuje svoju„psychiatrickú kliniku pod oknom“ TANAP, kde sa vyrozpráva, vyžaluje sám sebe.
• Pozorovaním prírody a jej zákonitostí vznikajú rozprávky pre deti, ktoré sú naopak, ako v podstate aj sám autor, s veľkým zmyslom pre humor.