Ján Beňo
O tom, aké je čítanie dôležité, ale i o svojich prvých literárnych krôčikoch, o plodnej tvorivej činnosti, porozprával slovenský prozaik, publicista, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež ale aj dospelých - pán Ján Beňo žiakom v škole. Narodil sa v Slatinke pri Zvolene 3. októbra 1933. Pracoval ako pedagóg, novinár v denníku Smena a následne redaktor v časopise Romboid. V rokoch 1974 - 76 bol šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, neskôr zástupca šéfredaktora. Neskôr pracoval na Ministerstve kultúry SR ako vedúci oddelenia literatúry a knižnej kultúry odboru umenia. Venuje sa písaniu noviel, poviedok, románov, ale tiež televíznych a rozhlasových hier, publicistike a literárnej kritike a prekladu z ruštiny.
Knižnicu Bojnice navštívil počas Dní detskej knihy na hornej Nitre 2007.
Z jeho zodpovedaných otázok:
Aký je Váš najstrašnejší sen?
K mojim najhorším snom patrí, že som pred maturitou a že na to nemám...
Kedy ste začali písať?
Pred mojim literárnym písaním bolo slohovanie. Mali sme výbornú profesorku slovenčiny, ktorá nás pri povinných školských slohových prácach viedla k tomu, aby sme písali o tom, čo sme zažili, videli a skúsili. Najlepšie práce sa potom čítali pred triedou.
Na ktoré knihy rád spomínate?
Najradšej som čítal Lietajúcu triedu od Ericha Kästnera a knižku Na slobode a v nevôli od V. Biankiho.
Je podľa Vás dôležitá kritika pre autora?
Kritika význam, myslím pre autora, má i nemá. Skôr je však pre tých, inštitúcie i jednotlivcov, ktorí tvoria takzvaný literárny život a neraz si obraz o knihe utvárajú bez toho, aby ju vôbec čítali. Detskí čitatelia na besedách mi dávajú často viac ako málo invenčná kritika.
Povedzte nám niečo o Vašej knihe Naučil som sa mlčať.
Dostal som nápad, bleskový, a hneď som začal vyberať, kombinovať z reálií. Je to príbeh dospievajúceho dedinského chlapca s citovými problémami. Do deja som vložil vlastné zážitky a pocity z detstva. Usiloval som sa vcítiť do svojho mládenčeka, ako sa len dalo. Mám rád vidiek, mám k nemu blízky vzťah. I keď viem, že dávno nie je už tým, čím býval. Keď som dopísal poslednú vetu, mal som celkom slušný pocit, že som povedal, čo som povedať chcel, i keď v takých prípadoch veľmi nevyskakujem. Myslím si, že som niečo ako typ spisovateľa – atléta. Človek fyzicky silný, dosť športový, ktorý čosi znesie a na ktorom sa život rád vyžíva, keď treba dať po hlave. V každom prípade pre mňa je život širší ako literatúra. Zachraňoval som svoju rodnú dedinu pred zbytočným zničením, hoci môj rodný dom bol z pomsty zničený úplne zbytočne. Každý človek nosí v sebe romány, nenapísané romány svojho života, nad ktorými sa dá skôr plakať, ako ich písať.
Rád ste čítali rozprávky?
Áno, veď rozprávka je mýtom i špecifickým obrazom života a ľudských túžob, tvorená z dobrého i zlého, pekného i škaredého, krutého i veľkorysého. O zmysle rozprávky som nikdy nepochyboval, to by som popieral časť samého seba.
Má ešte zmysel písať knihy v dnešnej internetovej a počítačovej dobe?
Áno, má zmysel. Tvoriť treba, písanie a dobrá kniha nezanikne, lebo ten ostrovček je taký večný ako je večné more masovej kultúry.