Marina Čarnogurská -Ferancová,
filozofka, sinologička, čiže odborníčka zaoberajúcou sa čínskym jazykom, literatúrou, dejinami a kultúrou Číny, vedecká odborníčka Kabinetu orientalistiky SAV, prednášateľka taoizmu a prvá slovenská prekladateľka najvýznamnejších čínskych literárnych a filozofických diel do slovenčiny. Preložila kompletné dielo filozofa Sün-c'a, Konfuciove Rohovory a výroky Cchao Süe čchina (Sen o Červenom pavilóne, u nás vychádzalo od roku 2000 v štyroch dieloch, Cchaj Wen-ťi, Meng-c'a, Sün-c'a a i.
Prišla na novú metódu prekladania z klasickej čínštiny, svoju profesiu chápe ako svojho koníčka.Čínštinu pôvodne študovala, že ju zaujala ako jazyk, ale neskôr jej dala novú orientáciu. Práve vďaka nej sa začala dívať na veci očami čínskej dialektiky, postavenej na princípe jing-jang, ktorý dokazuje, že život a vývoj nie je lineárny, nesmeruje len k lepšiemu, alebo len k horšiemu, ale že sa v ňom striedajú cykly. A teda, že keď je raz zle, vždy sa to nejako prevráti a napokon aj pominie. Lebo život je neustála premena, nikto v ňom nemá nič isté a vždy nás vie prekvapiť.
Pôvodne chcela študovať latinčinu alebo bengálčinu. Uvažovala aj nad medicínou a herectvom. Lenže kádrový profil jej rodiny bol v päťdesiatych rokoch nevyhovujúci, tak začala pracovať ako robotníčka v čistiarni.
Aby si zachovala sebavedomie a nemala pocit, že všetci okolo nej študujú, prihlásila sa na kurz čínštiny. Tvrdí, že kto sa do čínštiny pustí, tento jazyk ho opantá. Keď spoznáva prvé znaky a vie ich vylúštiť, jednoducho musí ísť ďalej. Prekladať začala najjednoduchšie detské rozprávky. V roku 1963 sa jej konečne naskytla príležitosť študovať sinológiu v Prahe. Štúdium v roku 1969, no do Číny sa dostala prvý krát až v r.1997. Na pozvanie Academie Sinica and National Science Council v Tchajpeji. Strávila mesiac v Ústave literatúry a filozofie Academie Sinica v Tchaj peji na Tchaj-wane.
Čína - exotická krajina s bohatou minulosťou. Najľudnatejší štát sveta s najpočetnejším národom na svete.O tri roky do Číny vycestovala znovu, aby odovzdala svoj preklad Konfuciovej rodine. Stretla sa so 78. generáciou jeho potomkov. Poklonila sa aj pri Konfuciovom hrobe, ktorý je na cintoríne, kde sú pochovaní všetci jeho potomkovia na ploche 10 km2. Každá rodina v Číne pozná históriu svojich predkov, vedie si jej presný rodokmeň, aby vedeli, na koho môžu byť právom hrdí.
Prostredníctvom zážitkov, diapozitívov a fotografií pani Čarnogurskej sme videli Čínu ako krajinu, ktorá ostala obrovskou pokladnicou kultúry a histórie, pričom zo svojho bohatstva odhalila len časť. Z množstva hrobiek vládnucich cisárov a cisárovien otvorili, na povolenie Mao Ce-tunga, v 50-tych rokoch len jednu. Patrí mingskému cisárovi Wanlimu. Pozerali doslova s otvorenými ústami na to, čo uvideli. V hrobke sa našli tri tróny: jeden patril cisárovi a dva ďalšie jeho manželkám. Všetky tri mŕtve telá vyzerali, akoby umreli len nedávno a nie pred vyše 500 rokmi napriek tomu, že neboli mumifikované. Na miskách pred nimi boli jedlá, akoby ich práve prestreli. Vo vázach boli čerstvé kvety. No po určitom čase sa však všetko začalo rozkladať. Dodnes nie je presne jasné, ako to všetko mohlo vydržať neporušené niekoľko storočí. Predpokladá sa, že sa zachovali pôsobením energií šamanov.
Hrobku si každý cisár začal budovať už počas svojho života, pretože Číňania veria, že duša človeka po jeho smrti i naďalej žije vo svojej nehmotnej podobe. Preto si dávali do hrobiek obľúbené veci - knihy, hudobné nástroje..., aby im ani po smrti nič nechýbalo.
Najviac si v Číne vážia múdrosť, vzdelanosť, ktorú predstavovala literátska čiapka. Každý cisár sa pokladal za najväčšieho vzdelanca, takže mal svoju zlatú korunu v podobe literátskej čiapky, ktorá sa nededila. Po smrti putovala spolu s mnohými inými vecami do hrobky.
Pozoruhodné záznamy sa zachovali okolo hrobky cisára Čchin Š' chuangliho, ktorú vybudovali neďaleko ložiska tekutej ortute. Kronikári zaznamenali pred uzatvorením hrobky jej podrobný opis. Pôdorys kopíroval mapu vtedajšej Číny a na podlahe boli vyhĺbené korytá riek. Hneď potom, ako sem dopravili telo mŕtveho cisára, jeho žien, služobníctva a robotníkov, čo vybudovali prístupové chodby, napustili do riečísk na dne hrobky tekutú ortuť, ktorej výpary usmrtili všetko živé. Ložisko ortute je stále v činnosti. Nemci vynašli technológiu chemického naviazania ortute, aby sa dalo do hrobky vniknúť. Číňania však nechcú rušiť pokoj mŕtvych.
Jednotlivé hrobky všetkých cisárov jednej dynastie sa nachádzajú v nekropole - mieste, ktoré vybrali ako najvhodnejšie pre odpočinok cisárov podľa feng šuej.
Panovník, ktorý mal za života veľa nepriateľov, vedel, že po smrti ich duchovia budú opäť jeho nepriateľmi a preto si vybudoval armádu z terakotovej, čiže pevnejšej hliny, aby ho chránila i po jeho smrti. Duchovia vojakov po ich smrti sa mali prevteliť do ich hlinených podôb. Archeológovia našli obrovského množstvo maličkých hlinených kúskov, ktoré vytvárali pôvodne 9 000 bojovníkov. Tí boli „uliati“ do konkrétnych osôb v životnej veľkosti s konkrétnymi tvárami. Dnes z tých dielikov vďaka tomu, že vojaci stáli na mramorovej podlahe, vytvorili 3 000 postáv do ich pôvodnej podoby. Antropológovia skúmajú ku ktorej národnosti z vyše päťdesiatich národností patrili. Vojaci boli samozrejme vyzbrojení zbraňami a zachovali sa aj kone.
Okrem zaujímavej minulosti má Čína i zvláštny jazyk a písmo. Keď si otvoríte stránku knihy v akomkoľvek európskom jazyku, viete, kde je priama reč, ako vyzerajú odseky, aký majú význam, atď. Lenže v čínskom texte sa niečo také začalo trochu akceptovať až v modernej dobe. V klasickom texte, ktorým sa zaoberá, máte pred sebou iba plochu plnú znakov. Bez akýchkoľvek gramatických či vetných ukazovateľov. Všetky majú pritom niekoľko významov, všetko môže byť minulý, no zároveň aj budúci čas, podmet aj prísudok. A teraz, napríklad, vidíte vedľa seba päť znakov, každý s viacerými významami, a vy, rovnako ako v krížovke, musíte nájsť tú jedinú variáciu, ktorá dáva zmysel. Preto, kým si neuvedomíte myšlienkové pochody autora, spôsob, akým vyberal znaky, ako ich kombinoval, text vám buď nedáva zmysel, alebo, niektoré jeho časti vám vyjdú prekladateľsky vynikajúco, no pri ďalších ste hneď celkom vedľa. Čo tiež nie každý vydrží. Treba mať trpezlivosť začínať stále akoby odznova.
Čínština je pokladaná za ťažko zvládnuteľnú kvôli nezvyklosti znakového písma, ktorým sa zaznamenáva, i kvôli obtiažnej výslovnosti. Okrem toho rozdielnosť jazykov aj rozloha krajiny neumožňuje dohovorenie sa Číňana zo severu s Číňanom z juhu pomocou jazykov. Tlmočiť z čínštiny nie je jednoduché, no oveľa ťažšie je prekladať klasickú umeleckú literatúru. Tu už treba štúdium klasickej čínštiny aj najrozličnejších dialektov, perfektné čítanie textov, ktoré je bez neustálej praxe zložité aj v modernej čínštine. Ale práve písmo, keďže je významové a nie fonetické, umožňuje Číňanom sa spolu dohovoriť. Na bežné dohovorenie je potrebné ovládať 37 000 znakov. Číňania majú preto veľmi dobre vycvičenú vizuálnu pamäť, ktorá často udivuje celý svet - aj pri priemyselnej špionáži.
Aby poznali a nezabúdali písmo, je potrebné neustále čítať, preto je v Číne veľké množstvo knižníc a kníhkupectiev. Bližšie nás p. Čarnogurská oboznámila s písaním znakov. Na podľa nej najkrajšom slove na svete láska. Číta sa aj. Ale v čínštine je veľmi dôležitý prízvuk, lebo môže byť na rôznej časti slova a nie je výnimkou, keď je slovom len jedno písmeno. Slovo láska sa skladá zo 4 komponentov: pazúriky, strecha, srdce a uchopiť - pripútať.
Číňania hovoria, že život je cesta, na ktorej sa postupne všetko organicky spojí a našou úlohou je pochopiť, k čomu si nás život vybral a zmieriť sa s tým. To však vôbec nie je pasívny prístup. Len na nás záleží, či v tom, čo robíme, vidíme niečo krásne, čo nás nabíja pozitívnou energiou, alebo či si zvolíme opačný postoj.
Zaujímavý je aj životný príbeh pani Čarnogurskej. Sme radi, že prijala naše pozvanie a pútavo nám priblížila nielen históriu Číny, ale i jej súčasnosť.