Pavel Dvořák
Patrí k najvýznamnejším autorom formujúcim žáner literatúry faktu na Slovensku. Zaslúžil sa o popularizáciu slovenských dejín a prezentáciu historického diania na konkrétnych ľudských osudoch a dramatických udalostiach. Charakteristické je pre jeho tvorbu, že zložitú a dávno zabudnutú sféru najstarších dejín Slovenska vie ľahko a pre čitateľa príťažlivo a zrozumiteľne podať bez toho, aby unavoval.
Je aj autorom literárnych predlôh k televíznym a rozhlasovým umelecko-náučným reláciám z najstarších období histórie nášho územia a mnohých publicistických seriálov z dejín Slovenska.
V roku 1991 založil vydavateľstvo Rak Budmerice so zámerom, že sa bude špecializovať na historickú literatúru, najmä na čisté, neinterpretované pramene.
Jeho talent príťažlivého podania histórie sa prejavil aj pri stretnutí s deťmi. Zaujal ich zaujímavým rozprávaním najmä o archeológií - ako o vede, ktorá cez zamaskované, schované kopce - hrobky, poklady odkrýva tajomstvá dejín. Osudy pokladov konkretizoval na príbehu rozkradnutého pokladu v Strážoch pri Piešťanoch. Ako potom na výstave presne pasovalo ucho taniera z Ameriky na náš tanier. No a samozrejme deti zaujímal aj jeho osobný život a detstvo. Dozvedeli sa, že mal rodičov Čechov, on sám sa narodil v Prahe, na Slovensko sa presťahovali. Mal veľmi pekné detstvo, tolerantných rodičov, ktorí ho púšťali na trampy. Rád čítal knihy Jaroslava Foglara.
Na otázku, ktoré predmety mal rád odpovedal, že to záviselo od učiteľov, ktorí ho učili. Takže často mal rád aj matematiku, ale dejepis asi najčastejšie. Preto, že ho história zaujímala a chcel byť aj učiteľom. Považuje to za jedno z najdôležitejších povolaní.
„ Nic se nemá brát vážně, ani věda ne, natož život."
To je motto Pavla Dvořáka a hovorí, že človek nesmie brať vážne najmä sám seba. Je to jeho celoživotná skúsenosť : čím je niekto hlúpejší, tým je dôležitejší – to platí vo vede aj v živote.