Jana Pronská
Kráľovná slovenskej historickej romance vyštudovala Strednú priemyselnú školu banícku a geologickú v Spišskej Novej Vsi. Dvadsaťštyri rokov pracovala ako ekonómka v rodinnej firme. Dnes pracuje ako profesionálna spisovateľka na plný úväzok a právom sa o nej hovorí ako o kráľovnej slovenskej historickej romance. Autorka Janka Pronská sa stretla so svojimi čitateľkami v bojnickej knižnici 26.apríla 2017 v rámci projektu Kedy nám je s knihou dobre, ktorý z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Už v detstve snívala o tom, že jej raz vyjde kniha. Všetky jej príbehy, rozprávky, básne, ktoré kedy napísala, sa takmer vždy spájali s históriou. Tá ju nesmierne baví, fascinuje, inšpiruje, napĺňa ako koníček. Má rada stredovek, obdobie rytierov, cti, veľkých kráľov, intríg, veľkolepých hradov, krásnych šiat. Je to síce zromantizovaný pohľad na dobu temna, krvi, chorôb a bolesti, no možno práve pre tie kontrasty, tajomno, legendy, krutosť je pre ňu nekonečnou studňou inšpirácie, ktorú môže pretaviť do príbehov.
Na pozadí historických skutočností vymýšľa fiktívne príbehy. Svoj prvý román napísala po návšteve Ľubovnianskeho hradu. V tom čase tam mali výstavu korunovačných klenotov. Majestátny, nádherný, rozľahlý hrad na ňu veľmi zapôsobil. Keď prechádzala popod hradnú bránu, už mala v hlave príbeh, ktorého centrom bol hrad a šperky – Zlatníkova chovanica.
Charaktery, výzor aj mená hlavných hrdinov jej románov sú fiktívne, no vždy si naštuduje a vyhľadá v odborných publikáciách priezviská a príslušnosť k určitému rodu, skutočné historické fakty, ktoré prislúchajú k územiu, hradu, pevnosti a pod. Pravdepodobne aj preto po jej románoch siahajú aj muži. Tí sa zameriavajú v príbehoch na historické udalosti, rytiersku výzbroj, dobové reálie.
Pani spisovateľka nám prezradila, že pani Múza príde vždy, ale nie na rozkaz. Niektoré romány napísala za pár týždňov, no napríklad fantasy príbeh Kliatba písala s prestávkami tri roky. Pochvaľuje si spoluprácu s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ, kde jej vyšlo zatiaľ štrnásť románov a na pätnásty o Kumánskej princeznej sa môžeme tešiť. Dozvedeli sme sa aj to, že má dôležité slovo pri výbere obalu, keďže chce, aby sa kniha páčila čitateľom a čitateľkám už v kníhkupectve. Svoje romány vždy končí šťastne. Možno to na niekoho pôsobí ako gýč alebo priveľmi sladko, no ako nám Janka Pronská povedala, miluje šťastné konce. Miluje ten pocit, keď zavrie knihu a zostane jej dobrý pocit, úsmev na tvári, nič nezostane nevypovedané, nedopovedané, smutné. Okolo seba máme predsa smutných vecí dosť, priveľa tragédií, ktoré nemajú šťastný koniec. Píše knihy, ktoré by mali čitateľa a ju samotnú na chvíľu preniesť do sveta fantázie a odpútať od bežných starostí. Ponúka chvíľu, kedy netreba myslieť na to, čo vás trápi, zaťažuje, robí vás nešťastným.
Beseda s Jankou Pronskou bolo ako stretnutie s kamarátkou pri šálke lahodného čaju. Ďakujeme, že si našla čas na naše čitateľky a veríme, že ju pri návšteve nášho krásneho mesta našla pani Múza a možno sa ďalší príbeh odohrá na tajomných miestach bojnického zámku...