Tomáš Janovic
Tomáš Janoviczbiera kúsky z nohavíc.
Kadiaľ chodí, usmieva sa
Zo všetkého vzniká krása.
My sa z toho tešíme
všetko pekne čítame.
Čakáme na ďalší ťah,
Zasekol sa s ním výťah.
To je pohľad Ivanky Čičmancovej zo 4.B triedy ZŠ Bojnice na Tomáša Janovica, tvorcu literatúry pre deti a mládež, aj dospelých, autora rozhlasových hier aj televíznych programov, prekladateľa, textára, ale aj satirika, epigramatika a aforistu. Ivanka sa svojou básničkou stala víťazkou literárnej časti súťaže, ktorú vyhlásila mestská knižnica.
Pôvodne to mala byť súťaž aforizmov a epigramov, čiže útvarov krátkeho textu, ktoré nesú veľké významy - v duchu veršov pána Janovica: Ten kto jazyk používa zručne, vraví stručne. Ale skúšali ste vymyslieť vtipný, múdry, nadčasový a ešte k tomu originálny, vlastný epigram či aforizmus?
Spolu s deťmi sme zistili, že to nie je vôbec jednoduché a tak sme súťaž rozšírili na ľubovoľný žáner.Tomáš Janovic tvrdí, že dobrý epigram je taký, ktorý keď si človek prečíta, nadobudne pocit, že ho on sám práve v tejto chvíli vymyslel. Zľahčene hovorí, že k jeho napísaniu stačí dobrá myšlienka, trochu času a 70 rokov života.
Práve životné jubileum, ktoré oslávil 22.mája 2008, inšpirovalo knižnicu priblížiť život, dielo a osobnosť Tomáša Janovica najmä školákom. V spolupráci s kultúrnym strediskom, tanečným súborom Mimikry, ale aj vďaka finančnému príspevku - úspešnosti projektu o grant MK SR vzniklo aj literárno-hudobno-tanečné pásmo, ktoré malo premiéru 25.júna.
Súčasťou podujatia bolo ocenenie detí, ktoré sa zapojili do literárnej aj výtvarnej časti súťaže Drevený tato a jeho rozprávkové varechy.
A kedže vo výtvarnej oblasti bolo prác neúrekom, v troch vekových kategóriách bolo okrem prvých troch miest udelených aj 15 čestných uznaní. Víťazom v prvej kategórii do 7 rokov sa stala Simonka Rajčová z CVČ Junior Bojnice svojim stvárnením Rozprávky o sliepke, v druhej kategórii do 10 rokov zvíťazila Ľumila Bačíková zo ZUŠ v Nitrianskom Rudne stvárnením Rozprávky o písacom stroji a v kategórií najstarších - do 15 rokov boli udelené dve prvé miesta Alici Jelačičovej a Nikole Krištínovej zo ZUŠ Bojnice za ilustrácie k básni Šašo.
Deti si účasťou na súťaži vyskúšali svoje zručnosti, talent, rozšírili si svoje vedomosti.Určite je zážitkom aj stretnutie s Tomášom Janovicom, aforistom, epigramatikom, básnikom, textárom, tvorcom literatúry pre deti, autorom rozhlasových, televíznych a divadelných hier, prekladateľom. Predovšetkým je však človekom, ktorý rozumie aj deťom. Bolo to cítiť aj z jeho rozprávania a odpovedí na otázky detí, z ktorých vyberáme:
"Pre mňa je humor terapia, ktorá človeku umožňuje radostnejšie prebývať v tomto priestore a čase, do ktorého sa dostal vlastnou...neviem, či mám povedať zásluhou alebo vinou."
"Humor a satira sa v našich končinách vždy pokladali za niečo menejcenné. Cítil som, že humor a satira je literatúra druhej kategórie a to mi vyhovovalo. Vždy som si myslel, že básnik musí vo svojej poézii vyložiť srdce na dlaň. Dokonca musí byť svojím spôsobom exhibicionista. Dobrá poézia nesmie nič predstierať, musí byť subjektívna a úprimná.Ja som nerád vystavoval na obdiv svoje vnútro. Potreboval som sa v literatúre za niečo schovať. Povedzme za podobenstvo. Definitívne som si zvolil humor a satiru, lepšie povedané humor a satira si zvolili mňa."
A ako je to so zaseknutým výťahom z úvodnej Ivankinej básne? Či nechce po tridsiatich rokoch napísať detské knihy o vnučkách a pre vnučky?
"Nie. Byť partnerom svojim deťom som ešte dokázal, aspoň vo veršoch, ale vnučkám... Dnešné deti sú oveľa vtipnejšie."
Odkedy ste chceli byť spisovateľom?Od detstva som mal rád knihy, veľa som čítal. Pôvodne som chcel byť knihovníkom, ale mám zlozvyk - pri čítaní jesť a pri jedení čítať, tak som sa bál, že to by nebolo vhodné v knižnici. Okrem toho otec bol stavbár, preto vybral pre mňa hutnícku školu v Košiciach.Vraj písať môžem aj popri tom. Učil som sa dobre a skúšky som stíhal, no vo voľných chvíľach som rád čítal. Vonku pod balkónom. Keď ma uvidela suseda, dohovárala otcovi, prečo mi nedovolí venovať sa knihám. Potom otec privolil, a tak som vyštudoval slovenčinu a dejepis na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Ale učiť som nikdy neučil.
Kde a kedy sa Vám najlepšie píše?
Doma v izbe. Viete aké izby sú v panelákoch. Tak a moja je najmenšia z celého bytu. S výhľadom až za Dunaj. No a v tej izbe mám knižnicu na jednu stenu za chrbtom a jednu oproti tvári. Mám tam taký malý stôl,ale ten mi stačí, lebo ja píšem krátke útvary.
Čo radi čítate?
Čítam všetko a ako koláž. Mám naraz rozčítané aj štyri knihy. Keď čítam niečo smutné, prečítam si zase niečo veselé. Ale najradšej mám humorne písané knihy, ktoré je radosť čítať, aj keď poučia, ale zároveň pobavia a zbytočne nementorujú.
Zažili ste niečo z toho, čo píšete?
Niečo z toho je vždy pravda. Aj prvá báseň, čo som napísal bola o spolužiačke, ktorú som chcel pozvať do cukrárne, ale nemal som odvahu. Tak som napísal báseň o zubnej kefke, že kefke závidím, že sa môže dotýkať jej pier... Dal som ju spolužiačke, tá sa zasmiala, do cukrárne však so mnou nešla, ale báseň som poslal do novín a bol som prekvapený, keď mi vyšla, aj v ďalších novinách. A tak to začalo.
Kedy sa vám najlepšie píše?
Ja som skôr nočný tvor, takže najlepšie nápady mám v noci a v električke. Ale aby ste si nemysleli, v električke chodím cez deň. Nepíšem tak, že si sadnem a začnem písať. Nie. Aj keď napríklad scenár Hodiny deťom som urobil práve tak. Napadlo mi, že dospelí by robili to, čo deti a deti to, čo majú robiť dospelí. Najlepšie nápady mám asi v električke, ale sa hanbím si to zapísať, a tak tŕpnem, aby som to nezabudol, pokým prídem domov.
Píšete aj podbájky, mali ste nejaký vzor, bájkara, ktorého máte najradšej?
Najradšej mám Krylova a obzvlášť v preklade Jána Štrassera.
Ako sa tu medzi nami cítite?
Ohromne, veď vidíte, aký som uvoľnený. Keď doma poviem vnučkám, že som hovoril vyše hodiny takto sám, nebudú mi veriť. Ja nemám taký rozprávačský talent ako Satinský alebo Werich, ktorí síce hovorili aj veľa, ale ich slová boli vyvážené, preto keby tam nejaké slovíčko nebolo, už by to nebolo ono. Ja som bol v škole ticho a skôr utiahnutý. Určite som nepatril k triednym zabávačom.
Nebojíte sa, že stratíte fantáziu?To viete, že sa bojím. Raz sa mi stalo, že som zabudol svoje meno a číslo telefónu, ale potom som zistil, že to nevadí. Domov si nevolám a veď sa ani sám neoslovujem.
Už ste boli v takej situácii, že sa Vám nedarilo, chceli ste s písaním skoncovať?
Pravdaže som bol, ako každý. Aj keď sa to nezdá, viem, čo je to zúfalstvo. Človek by si najradšej odmontoval hlavu. Ale potom som si ju naspäť prilepil. A najdôležitejšie je nikdy to nevzdávať.
Čítavate Vy a Vaše vnučky svoje knihy?
Ja svoje knihy nečítam, lebo zakaždým by som tam niečo menil, vylepšoval. Aj v knižnici by som najradšej zobral knihu a celú ju poškrtal, prepísal. Vnučky knihy čítajú, aj keď nie sú nadšené, keď sa ich spolužiaci pýtajú, či tá Táňa a Kata sú naozaj ich mamy a či sú také, ako v kni-hách. Chceli by však, aby som napísal knihy aj o nich. Ale to nie je ľahké, lebo to je už iný svet, ten ich. To už nie je svet, v ktorom som ja celkom doma.
Aké vlastnosti ľudí nemáte rád?
Vadia mi, alebo po slovensky prekážajú mi ľudia agresívni, ktorí sa nad iných vyvyšujú. Každý by sa mal riadiť podľa hesla: Nerob iným to, čo nechceš, aby robili tebe. A to je vlastne celé desatoro. Mám rád tolerantných, duchaplných a múdrych ľudí s humorom, na ktorých tú múdrosť nevidieť nasilu.
Tomáš Janovic k takým ľuďom patrí, ako sme sa presvedčili. Jeho návšteva bola pre nás zážitkom a potešením.