Útek
Mám už po krk tých ich rečičiek, ako sa mám správať. Veď žijem v paneláku s mamou, otcom a šiestimi mladšími sestrami. Dnes v noci sa to skončí. Ujdem odtiaľto. Nikto z nich mi nebude chýbať. Nastal večer. Otcovi som z peňaženky zobral 200-eurovku a keď všetci zaspali, opatrne som zavrel dvere bytu. Vyšiel som z paneláku a zamieril som na autobusovú stanicu. Bola mi riadna zima. Teplota musela byť určite pod bodom mrazu. Obliekol som si sveter. „Určite mi bude o chvíľu teplejšie,“zašomral som nervózne. Ale o tri hodiny som usúdil, že aj v škatuli by bolo teplejšie ako tu na lavičke. Ráno som celý skrehnutý skoro zmeškal autobus do Košíc.
„Konečne,“potešil som sa. Moja radosť sa však v zlomku sekundy rozplynula. Keď som už stál na schodoch, niekto ma stiahol naspäť. Bol to policajt a ten ma doviedol domov.
Rodičia na mňa chvíľu kričali a potom nastala tichá domácnosť. Nakoniec mi mama predsa len niečo povedala: „Počítač uvidíš budúci rok na Vianoce.“
Vážená pani spisovateľka Jaroslava Blažková, Chcel by som Vám srdečne zablahoželať k Vašim narodeninám. Čítal som niekoľko Vašich poviedok. Všetky boli skvelé. Ste mojím spisovateľským vzorom. Raz by som chcel písať ako Vy, ale takéto dokonalé poviedky určite nenapíšem. Prajem Vám veľa úspešných rokov.