Veronika Hoffmannová
DievčaAž vstúpiš
na moje územie
bez pretvárky a klamstiev
nájdeš tam sedieť dievča
Bosé a bez šperkov
S okrídlenou dušou
S nehou v rukách
S púpavovým vencom na hlave
S úlomkami radosti v očiach
TO SOM JA
Hádaj
Vieš, koľko mám rokov?
Určite neuhádneš...
Nosím v sebe celú večnosť
tam hviezdy padajú na moju zem
Pozri...tie najkrajšie ti zamurujem zaživa do tvojich očí
Kuk a už sú tam
Už nie sú na tri štvrte smutné
Už iba na chvíľu
V mestskej knižnici prezentovala poetka Veronika Hoffmannová svoje básnické dielko Čisté víno, z ktorého je úryvok. Je to už druhé po zbierke básní Majáky a ostrovy, ktoré je spoločné s Vladkou Teslíkovou z Prievidze.
Podľa slov básnika a publicistu Ondreja Čiliaka je názov zbierky Čisté víno symbolický:
"Poézia, ktorú poetka sústredila do útlej knižočky, dozrievala dlhé roky ako víno, aby v pravej chvíli ponúkla nám všetkým vzácnu chuť a opojnú vôňu, aby nám dovolila prostredníctvom veršov nazrieť do autorkinej trinástej komnaty a tiež tam, kde prebýva duša. Jej duša je priestor, kde sa rodí všetko to krásne a človečenské. Je poznačená hľadaním a nachádzaním krásy, ale tiež smútkom a samotou, radosťou a poznaním."
Z jej stretnutia s bojnickými deťmi sme sa dozvedeli:• V detstve bola tiché a hĺbavé dievča.
• Rodičia chceli, aby vyštudovala slušnú profesiu a tak, i keď ju lákalo výtvarníctvo, študovať išla zubárinu, veď aj tam sa modeluje...
• Potrebnú oporu a energiu nachádza v mnohých malých veciach života. Má rada ľudí, prírodu, poéziu. V básňach povie všetko, čo povedať chce. Vyjadruje v nich odpovede na svoje vnútorné otázky. Písanie svojej poézie prirovnala k zbieraniu mušlí na pláži. Niekedy sa aj sama čuduje, ako sa jej to podarí.
• Nikdy nepíše, keď je v strese, či v negatívnom citovom rozpoložení, tak ako to robia mnohí umelci. Píše, keď sa nachádza v stave harmónie a pokoja.
• Pani Hoffmannová je aj výtvarníčkou, skrášľuje svet svojimi výtvarnými dielkami, ale aj svojimi ilustráciami dopomohla k vydaniu zbierky členov prievidzského literárneho klubu Sme z jednej krvi.
Veronika je osobou, ktorá do vás vleje optimizmus a dobrú náladu na dlhši čas. Je človekom, ktorého očarí príroda. Od detstva má rada lastovičky, najmä ich jarný príchod, no i deti púšťajúce šarkana, či letný dážď ... Jednoducho povedané slovami poetky: „Poézia je pre mňa krásno...Človek vidí toľko krásy, koľko má v sebe."
V roku 2007 vyšla Veronike Hoffmannovej ďalšia útla knižočka básní Krehké rána. Básnik Ondrej Čiliak o nich povedal: "Básne V. Hoffamannovej sú výpoveďou človeka, ktorý našiel zmysel svojho života, vie o svojom poslaní na zemi a preto má v sebe veľa lásky, porozumenia a pokory, veľa krásneho a človečieho."
Ja vidímNapísať báseň
to ako vykonať spoveď
Sám sa stať pútnikom od slova k slovu
Od človeka k človeku
Od seba k Bohu
Od smrti k životu
Poslúchaš poetické slová
pritom kráčaš pomaly a isto do nevinnosti
aby si nakoniec zakričal: PANE JA VIDÍM
V básni si ustelieš pod hlavu hviezdy
a mesiac schováš do vrecka
ako odtrhnuté nebeské jablko
popritom neopustíš ZEM
Možno už zajtra sa ťa vo verši opýtaKTO SI ČLOVEK - KONÍK TÚLAVÝ
Poznáš už odpoveď?
Odkedy som vyvrátila posledné
zvyšky pokrytectva
servírované na zlatých podnosoch
netrpím nevoľnosťami
Cítim že čistý Boží v(z)duch mi chutí najlepšie
V júni 2009 vyšla Veronike Hoffmannovej nová zbierka básní Belasé plátenko.Jej hlavnou témou je slovo:
SLOVO
Obliekam ťa do bieleho plátenkaSamých dobrých vecí
Bielim vo svetle
Tkám v tichu v samote
Keď bude všetkého miera: Slova aj Ticha
Predostriem ho na stôl
vedľa soli a chleba
Krásu ktorá sa slovom stala
Aby žila medzi nami
Nadýchnem sa Božieho svetla
nedeľnej manny, aby môj život
netiekol do mŕtveho ramena rieky
Len žiť nám treba pod nebom živej vody
len žiť nám treba - každý deň