Kufor na sny
Knižnica uskutočnila v roku 2016 cyklus podujatí s názvom Kufor na sny, podľa projektu, financovaného Fondom pre podporu umenia. Nazvala ho podľa rovnomennej knihy Dušana Dušeka, ktorý mal 70. narodeniny. Je to vlastne aj pocta pánovi spisovateľovi, ktorý mal byť aj hosťom v knižnici, zasadiť svoj rozprávkovník v letnej čitárni. Zdravotný stav mu to však nedovolil, preto sme strieborný smrek, najkrajší tridsať ročný strom čitárne nazvali jeho rozprávkovým stromom. Podobne aj orgovánu sme dali meno Jaroslavy Blažkovej, pretože patrí k jej najobľúbenejším. Ďalšími hosťami podujatí boli:
Jozef Lenhart
s autorským čítaním svojej knihy
Legenda o Cinka Panne. Bol aj prvým, kto sadil svoj Rozprávkový strom Golden delicius v letnej čitárni. V poradí druhá sadila tiež jabloň Gala
Veronika Hoffmannová.
Tretím bol Miroslav Saniga, ktorý na nádvorie zasadil striebornú jedľu a upevnil vtáčie kŕmidlo.
Štvrtý Adolf Dudek má svoj rozprávkovník tavolník červenolistý.
Piaty v poradí Branislav Jobus
osadil tabuľku rozprávkovej karagana stromovitá. Šiesta v poradí Petra Džerengová-Nagyová.
O tohtoročnom sadení rozprávkových stromov vznikla aj zvuková nahrávka Slovenského rozhlasu.
Jej súčasťou je aj rozhovor redaktora Mgr. Mariána Ondáša:
Sadenie rozprávkovníkov v Bojniciach.
Okrem autorských čítaní hostí sme v rámci projektu, ktorý bol podporený Fondom pre podporu umenia, uskutočnili v spolupráci s TS Mimikry pri KC Bojnice aj programy. Svet je príliš nebezpečný pre život, nie kvôli ľuďom, konajúcim zlo, ale kvôli tým, ktorí sedia a nechajú ich konať na tému druhej svetovej vojny, ale aj Vtáčikový brat a Beriem ťa za slovo, báseň a púšťam na slobodu medzi vtáky. Od niektorých detských aj dospelých návštevníkov podujatí, sme zbierali ich názory na sny a snívanie ako aj konkrétne sny. Podobne aj od hostí, ktorých sme sa pýtali aj na ich vzťah k vtákom, pretože cez ne sme deťom približovali Dušana Dušeka. Čo povedali?
Jozef Lenhart :
Pýtate sa ma, či snívam - áno, snívam. Ale nie v noci. Noci mávam bezsenné a vždy také boli. Preto snívam cez deň. Ja snívam s otvorenými očami. Všade, za každých okolností, pri všetkom. Bez snívania si ani neviem predstaviť život. Nočné sny sú oproti mojim snom len vankúše spomienok, o tom čo sme prežili alebo čoho sa bojíme. Tie moje mi hovoria o cieli, o tom čo by som chcel spraviť a dávajú zmysel môjmu životu. Sú silné ako skutočnosť. To čo som urobil nie je nič iné iba splnené sny. Všetko som si vysníval, celý svoj život. Moje sny sú o cieli, o tom čo chcem dosiahnuť,
splniť, zmeniť a preto so snívaním nikdy neprestanem. Pretože keby som prestal snívať môj život by stratil zmysel. Vlastne by som prestal žiť. A tak snívam o tom čo by som chcel ešte všetko spraviť, napisať, zachránit, spoznať. Snívam aby zas dobro bolo dobrom a zlo zlom, aby sa opäť kradli v knižniciach knihy a aby sa čítali, aby sa deti medzi sebou znovu rozprávali a spolu hrali, aby sme neničili ale chránili prírodu, vážili si nielen nový ale i starý svet, taký ako ho nám vytvorili a zanechali naši predkovia, svet plný krásy a skutočných hodnôt...
Moje snívanie s otvorenými očami je snívaním o krajšej a lepšej budúcnosti.
Veronika Hoffmannová:
Lastovičky ma fascinujú všetkým. Hravosťou, tvarom tela, čiernobielym sfarbením, skrátka dokonalosťou. Všimla som si, že ako z mála vtáčikov lietajú aj počas dažďa...radostne švitoria a hrajú medzi sebou lastovičiu naháňačku:) Inokedy mi zas bolo dopriate vidieť ako lastovička vypustila zo zobáčik pierko, ktoré následne klesalo nadol a keď už už sa dotýkalo zeme, akrobatickým letom ho uchopila znova do zobáčika a tak to zopakovala niekoľkokrát za sebou.... možno trénovala chytanie mušiek a možno sa iba hrala:) Mala som to šťastie, že pred pár rokmi sa mi nasťahovali dve lastovičky do spálne. Vyhliadli si luster a z neho mali od večera do rána celú izbu pod kontrolou
Tvárili sa, že im to tam patrí.....a mne blahosklone dovolia, aby som tam prespala...Boli to tri mesiace počas ktorých mi dovolili zdieľať spoločné priestory. Vstávali zavčas rána, zhruba hodinku precvičovali krídelká, nôžky...ranná toaleta bola dôkladná a precízna. Prebrali zobáčikom každé pierko, nakoniec začali mezi sebou švitoriť a potom ako na povel nehlučne vyleteli do veľkého sveta.
Môj sen? Ako človek môžem iba pozorovať ich let...no moja duša si občas prepožičia ich krídla a polieta si spolu s nimi:-).
Poviedku Vtáčikový brat som písal zo spomienok na môjho mladšieho brata, ktorý bol rodinný vtáčkar, zbieral farebné pierka, kŕmil ich (napríklad malej sove-kuvikovi chytal myši). Žiaľ, už nežije, tak som po ňom prebral aspoň to zimné kŕmenie sýkoriek, vrabcov, či drozdov, malých operencov, ktorých neustále ubúda. Zbieram pre ne orechy a roztĺkam ich až do jari na balkóne. Želanie? V tejto chvíli naozaj len to zdravie.
Miroslav Saniga:
Vtáky sú tým objektom, ktorým si príroda získala celé moje srdiečko. A to útlom detstve, keď ma ako malého sedemročného chlapca uriekol podivuhodný vtáčik murárik červenokrídly. Nuž a potom som si zamiloval všetky operence, s ktorými som sa stretal v okolí mojej rodnej dedinky Liptovské Revúce.
Sen byť obkopený vtáčikmi som si napĺňal sám vlastnými silami, nikto mi nepomáhal. Sám som si zhotovoval kŕmidlá a búdky v záhradke rodičovského domu, aby som si operencov pritiahol aspoň počas zimy bližšie k sebe. Sníval som, že preskúmam život murárika červenokrídleho. Túžil som sa s ním zblížiť čo najtesnejšie.
A to sa mi pošťastilo, niekedy som sa v snoch premieňal na tohto vtáčika ponášajúceho sa viac na motýľa ako na operenca... A to bola pre chlapca, dychtiaceho po poznatkoch zo života prírody, tá najväčšia odmena...
Mne sa už splnilo všetko, teraz túžim viac zachraňovať duše ľudí pre večnosť. V murárikovi červenokrídlom sa mi totiž zviditeľnil Stvoriteľ, a tak prostredníctvom tohto "nebského anjelika s karmínovými krídelkami" chcem navigovať ľudí na prírodu, v ktorej sa na každom kroku zrkadlí Boh. To je môj sen - byť užitočný
pre ostatných ľudí a napomáhať im v správnom smerovaní na tomto pozemskom svete...
Ptáci jsou pro mě romantickým symbolem svobody a volnosti.....kdo by nechtěl být tak blízko pri oblakoch:-))) Svojí prací si plním postupně všechny sny......zbývá jediný....naučit se létat....... .;-))))
Branislav Jobus :Plnia sa mi všetky sny,
plnenie snov je pre mňa hobby. Vymyslím si hocijakú hlúposť, a keď to nikomu neublíži, a keď je to od srdca, zvyčajne sa mi to aj splní. Aj prostredníctvom knihy Plajko som chcel deťom ukázať, ako si môžu plniť sny z bežného života. Deti o svojich snoch nesmú len rozprávať, treba za nimi aj ísť. Ako napríklad keď som bol raz v Skalke pri Trenčíne a tam uvidel obrovský zvon. Cinkol som naň a bolo to úžasné. Tak som si povedal, že chcem zvon. Našiel som dvoch zvonárov na Slovensku, ktorý mi odliali parádny zvon.
A onedlho vznikla kniha s názvom Zvon. Jediný sen, ktorý sa mi ešte nesplnil,
je let do vesmíru. Pred dvadsiatimi rokmi sa to zdalo bežnému človeku ako neuveriteľný sen
a pozrite, dnes to je možné. Len budem musieť zobrať všetky úspory, predať dom a potom poletím na pár sekúnd do vesmíru.
Sny sa mi plnia. Mám skvelú rodinu, štyri krásne deti. Robím to, čo ma baví. Vždy som snívala, že napíšem knihu pre deti a podarilo sa mi to. Sen, ktorý sa mi ešte nesplnil, je moja vlastná pracovňa, kde by som mala kľud na písanie.
O projekte Kufor na sny, podujatiach knižnice vznikla aj zvuková nahrávka Slovenského rozhlasu. Jej súčasťou je aj rozhovor redaktora Mgr. Mariána Ondáša. Knižnicu navštevujú aj vtáčiky.